Dnes som domov cestovala po dlhom čase autobusom. Hoci do nášho mesta vlaky nechodia, radšej cestujem vlakom najďalej ako sa dá, a potom zvyšok cesty prímestskou linkou, ako sedieť vyše štyroch hodín na zadku v diaľkovom autobuse. Dnes som ale urobila výnimku a chcela som sa „zviesť“ priamo. Nuž, neviem posúdiť, či to bol dobrý alebo zlý ťah, jednoznačne mi však doprial kadejaké zaujímavé skúsenosti.

Prvá zmätočná situácia nastala hneď na autobusovej stanici. Na internete (cp.sk) a rovnako tak aj na svetelnej tabuli stanice bolo napísané, že autobus odchádza o 8:30 z nástupišťa č. 2. So spolubývajúcou sme sa teda postavili k tomuto nástupišťu v predstihu 25 minút a čakali na spoj. Bolo nám trochu divné, prečo pri „dvojke“ nikto nestojí, ale veď asi len nikto necestuje našim smerom. Pri „trojke“ (odkiaľ chodí autobus sčasti rovnakým smerom) sa však začali ľudia zhromažďovať. Pomysleli sme si, že ak teda idú našim smerom, autobus predsa zastane pri „dvojke“. Nezastal. Nasmeroval si to rovno k trojke, a teda napriek tomu, že sme pri nástupišti stáli ako prvé, do autobusu sme nastupovali ako posledné. Nevadí, bol takmer prázdny, takže nie je problém… Problém však mal vodič autobusu, ktorý mal pôvodne stáť pri „trojke“ (a ktorému teda „náš“ pán šofér ukradol pár cestujúcich). Človek by si myslel, že sa len pomýlil, no po jeho agresívnej reakcii na sťažnosť šoféra („To je moja vec kde stojím, čo sa vy do toho staráte?“) som usúdila, že asi dobre vedel prečo zastal tam kde zastal.

Druhým prinajmenšom zaujímavým faktom bol samotný cestovný lístok. Pár krát sa mi už stalo, že vodiči mali pokazený prístroj na vydávanie lístkov a tak vydávali ručne písané. Fajn, na tom predsa nič nie je. Ale myslím, že aspoň údaje by sedieť mali. Jasne, nikto mi nepreplatí cestu zo školy domov, takže mi môže byť jedno aká suma svieti na lístku. Ale predsa… Lístok vystavený na 10,50€ a moja „študentská“ karta zaručila cenu rovných 7€. Pri bežnej SAD je to približne 50% zľava, tu je to zľava á la „od oka“. Veď čo.

V poradí treťou situáciou, ktorá ma zarazila, bola situácia, ktorá sa mi ešte v živote nestala. Autobus s cestujúcimi na čerpacej stanici s tankujúcim šoférom. Možno je to banalitka a niektorí z vás to už zažili, pre mňa to bola novinka. Ale veď na výpary sa jazdiť nedá, takže tankujeme a ideme ďalej.

Štvrtá situácia sa odohrala na štvrtej zastávke. Namiesto bežného státia autobusu pri nástupišti sme autobusom zastali na parkovisku pri autobusovej stanici. Zablokovali sme pri tom 5 áut (v ktorých ale v tom čase nikto nebol, takže jasná pohoda) a čakali sme pár minút. Ľudia pri nástupišti, ktorí spozorovali autobus idúci smerom, ktorým chceli cestovať, začali utekať k autobusu a nasadať doň aj napriek tomu, že nestál pôde autobusovej stanici, ale mimo nej. Nuž ale cestovať chceli, čo iné im ostávalo. Cestujeme ďalej.

Ale necestovali sme príliš dlho. Keďže bol práve čas obeda a hladné brušká vodičov autobusov sa rady ozývajú v tých najnevhodnejších chvíľach, bolo treba umlčať i hlas hladného bruška nášho vodiča. Ako už mám skúsenosť (a nielen vlastnú, no i skúsenosť mojich známych), pravidelnou zastávkou sa stáva každodenne motorest medzi dvoma mestami. Pán šofér odstaví autobus, ohlási 25-35 minútovú prestávku a ľudí vykáže z autobusu. On ide dnu a dá si svoj (možno bezplatný, možno cenovo zvýhodnený) obed, keďže priviedol hŕstku ľudí a zabezpečil tým každodenné príjmy motorestu. A čo ostáva cestujúcim? Buď mrznúť pol hodinu v daždi na parkovisku alebo ísť tiež dnu a niečo si objednať. Schrúmať celý obed za 25 minút je síce len tak tak, ale ako sa hovorí „Keď musíš, tak musíš.“ A tak sme museli-nemuseli aj my so spolubývajúcou. Objednali sme si teda na zahriatie dve cesnačky za 1,30€ a ja som si k tomu objednala veľkú presso kávu bez mlieka. Po 15 minútach čakania (a jednom nahnevanom pánovi, ktorý odmietol čakať a odišiel bez svojej objednanej kapustovej polievky) sa k nám dostali dve porcie cesnačky. Bola celkom chutná, to im treba uznať. K tomu som po ďalších 5 minútach dostala aj vytúženú kávu. Keďže som videla, že frekvencia príchodu čašníčky je pomerne nízka, rovno som ju požiadala o účet. Po pár minútach sme dojedli a narýchlo som vypila kávu. Účet stále nikde. Požiadala som teda čašníčku druhý raz o účet, keďže čas sa krátil a pán autobusár pomaly dojedal naservírovaný obed. Stále nič. Personál motorestu je asi naučený, že pokiaľ šofér sedí, netreba sa nikam ponáhľať. Veď cestujúci aj tak nemajú kam ujsť. Zrazu však prišla náhla zmena. Kasírovanie. Pardon za výraz, ale inak sa to nazvať nedá. Čašník prišiel ku každému stolu, opýtal sa hostí čo mali, narýchlo to v hlave spočítal a vypýtal si sumu a šiel k ďalšiemu stolu. Takto skasíroval celé osadenstvo reštaurácie za pár sekúnd. To je ale šikovníček, čo? Veď mu ani kalkulačka netreba. Ceny aj tak nikto nevie a bločku sa nedočká. Ach toľká škoda, a ja som sa chcela zapojiť do bločkovej lotérie. Aspoň by možno táto prevádzka „vyhrala“ a prišla by ju navštíviť daňová kontrola. Som zlá? Nuž možno. Ale to presso za 1,40€ im neodpustím. A „milý“ prístup taktiež nie.

A tak som nasadla naspäť do autobusu a zvyšnú hodinu a pol radšej prespala. Zobudila som sa tesne pred mojim vystupovaním a bola som rada, že som konečne doma. A viete čo? Nabudúce radšej pôjdem s troma prestupmi vlakom a následne autobusom. Ale jazdiť so súkromníkmi už nebudem. Lebo hoci každý dnes potrebuje uživiť svoju rodinu, dá sa to aj inak.