Mizerná kvalita supermarketovej zeleniny v poslednom čase núti mnohých ľudí zamýšľať sa nad tým, ako sa dostať ku kvalitným vitamínom, keď nevlastnia záhradku, nemajú rodičov na vidieku a balkón je malý k latifundistickým plánom. V zahraničí našli aj na takýto problém elegantné riešenie.

V Berlíne po skončení druhej sv. vojny riešili problém nedostatku potravín premenou trávnikov medzi domami na políčka, kde komunity spolu pestovali zemiaky a zeleninu. Dnes by to asi nešlo, skončilo by to ako kedysi zemiaky na Spiši. Jeden deň ich niekto zasadil a druhý deň ich niekto iný pozberal. A súčasne by ekológovia mohli vykrikovať, že sú ničené zelené plochy.

A tak prišla iniciatíva zužitkovania zväčša nepotrebných betonových plôch medzi bytovkami, zdevastovaných a okolie šarapatiacich do podoby užitočných prenosných záhrad. Správca miesta, po dohode s miestnymi úradmi, prenajíma a stráži „pozemky“ jednotlivým občanom alebo rodinám a dáva im k dispozícii okrem miesta s vrecom (zväčša na palete) aj zeminu, náradie, vodu či kupu na polievanie a „záhradkári“ si pestujú to, čo sa im páči, alebo čo potrebujú či uznajú za vhodné.

Vrece je štandardné, aké poznáme napríklad zo supermarketov z orieškov, dajú sa kúpiť v záhradkárskych potrebách, zväčša na lístie a iný ľahký odpad. Rozmer je cca 1 x 1 x 1 m, aj keď pre potreby pestovania stačí dať zeminu do jednej tretiny až polovice (kto sa nemôže veľmi zohýnať) výšky vreca. Alebo použiť prasknutý plastový sud. Výhodou takého riešenia je fakt, že každé políčko je oddelené od susedovho a súčasne, ak by si mesto „spomenulo“ že potrebuje nevyužívaný pozemok „súrne na iné účely“ či by potrebovalo „súrne peniaze“ a zvýšilo by nájom, dá sa celá záhradka veľmi rýchlo presťahovať a mestu vrátiť pozemok v pôvodnom stave. Tým, že nájomca do pozemku a jeho úpravy nemusí veľa investovať, znižuje sa možnosť úradníkov cenovo vydierať správcu aj záhradkárov.

Plocha záhradky nie je veľká, teda nemožno očakávať potravinovú sebestačnosť rodiny, na druhej strane ale nevyžaduje celodennú starostlivosť a možno teda opateru záhradky považovať skôr za koníček, ako povinnosť. Avšak na vypestovanie pár paradajok, paprík či koreňovej zeleniny do polievky určite stačí a súčasne môžu rodičia deťom ukázať, ako sa k zelenine dopracovať, že sa nevyrába v továrni ani v supermarkete.

Skúsenosti ukazujú, že si takéto záhradky vo vreci zaobstarávajú buď dôchodcovia a starší osamelí ľudia alebo rodiny s malými deťmi. Môžu to mať blízko bytu, odpadá teda dlhé cestovanie na vidiek, je to lacné a nezaberie to veľa času a pritom to okrem charakteru užitočnosti spĺňa aj spoločenskú stránku a umožňuje sa najmä vo veľkých mestách stretávať ľuďom s podobnými záujmami.

Veľké „hektárové výnosy“ tieto záhrady vo vreci neprinesú, ale spolu s pestovaním paradajok alebo inej zeleniny na balkónoch umožnia ľuďom túžiacim po zdravej zelenine bez zbytočnej chémie a „dozrievania“ cestou z exotických krajín k nám jesť zdravo a možno naznačia veľkoproducentom, že nie každý je ochotný jesť syntetické potraviny.