Pretože máme svoju vlastnú záhradu, v ktorej pestujeme ovocie aj zeleninu, nie je nám v zime ľahostajné, čo sa deje s malými vtáčikmi. Cez leto oni ochraňujú naše stromy pred škodlivým hmyzom, v zime ich my chránime pred smrťou zimou hladom. A pri tom máme zážitok z pozorovania sýkoriek na krmítku aj z prechádzky zimnou prírodou.

Úplne najjednoduchším spôsobom, ako dať sýkorkám ale aj iným spevavým vtákom niečo dobré pod zub, je kúpiť lojovú guľu plnú semien a zavesiť ju na strom. Nestojí to veľa a pomôže to. Aj vtákom v zime aj záhrade na jar. Navyše je zaujímavé pozorovať sýkorky, ako priletia a kŕmia sa.

Oveľa viacej zábavy sme si užili pri klasickom krmítku z dreva. Ani nie tak pri výrobe, veď mi to trvalo za pomoci šikovného náradia s akumulátormi a zvyškov z dosák ani nie hodinku. Zábava je pozorovať sýkorky pri kŕmení. Do kŕmidla im vždy nasypeme za tri hrste slnečnicových semien, ktoré tiež dostať v rôznych obchodoch v kilovom balení práve na kŕmenie vtákov.

Sýkorky si vždy celkom rýchlo všimnú, že krmítko je opäť plné chutnej potravy. Ale vždy sú opatrné. Priletia najskôr na strom, na ktorom je krmítko zavesené, opatrne sa približujú až úplne ku krmítku, pomaly a postupne, a vždy sa placho obzerajú. Asi majú svoje skúsenosti s mačkami. Nakoniec zletia až priamo do krmítka, uchmatnú si jedno slnečnicové semeno a opäť odletia na susedný konár. Nikdy nezostanú kŕmiť sa na krmítku, vždy hľadajú útočisko v hustej korune stromu.

Nezriedka máme na jabloni aj dvadsať sýkoriek. Fotografujem ich rád svojou zrkadlovkou Nikon a používam objektív s ohniskovou vzdialenosťou 200 mm. No aj tak najkrajšie fotky urobím vždy z blízka, nedávno ma pustili až na dva metre ku krmítku, aj keď pravda vždy ich cvaknutie závierky vyplašilo a odleteli ďalej. Ale zase sa vrátili. Až do doby, kedy ostalo celé krmítko prázdne. A ich brušká samozrejme plné 😉